Pavel Hajko

EROTIKA A MÝTICKÁ DEDINA KOVAČICA

Je jedna dedina, niekde na planéte, ktorá sa podobá na banátsku dedinku Kovačicu, má aj rovnaké meno. Tá dedinka má podobné vlastnosti, má skoro rovnaký kostol, vôkol neho zoradené domčeky, podobné polia, rastliny, stromy, ľudí a zvieratá, ale má inú atmosféru, iné farby, iný rytmus. Tou dedinou panuje velikánsky kohút, silný vták pestrých farieb, silného tela, svalov a hrdla, rozkvitnutého hrebeňa a ešte silnejšieho hlasu, ktorým zobúdza obyvateľov, pozýva ich osláviť život, krásu a úrodu, ktoré sú všade vôkol ních. S tým hlasom on pozýva aj na súboj, zverejňuje svoje mužské víťazstvo, demonštruje svoju prevahu. Niekedy kohúta, predsa možno prehnane sebavedomého, zvíťazia ľudia, ženy, zaviažú ho, zavraždia, alebo ukrižujú, ale jedno je isté, on je hlavnou osobou, on je v strede všetkých dianí, okolo neho sa všetko točí. Tá virtuélna dedinka Kovačica veľmi je podobná mýtickej dedinke Makondo, z románu Gabrijela Garsija Markesa Sto rokov samoty, žije v dielach maliara Pavla Hajku, pravdepodobne najlepšieho a najoriginálnejšieho živého predstaviteľa kovačickej insity, maliara v najkrajších rokoch a dostatočnej maliarskej a životnej dospelosti, vycibreného štýlu a zvláštného kreatívneho jazyka a filozofie, že predstavuje silný most medzi insitným umením Kovačice v minulosti a umeleckou tvorbou v budúcnosti.

Pavel Hajko (1952) narodil sa v dedinke Kovačica, oázy Slovákov v Banáte, dedinke, ktorá je veľmi zvláštna a od 60-tých rokov až dodnes známa na celej planéte po insitnom umení. Mal šťastie, že si od mladosti povšimol maľovanie od jedného z najlepších insitných maliarov z Kovačice Martina Jonáša, od ktorého zdedil originalitu a prístup k téme, ale prebral aj niektoré symboly plodnosti na svojich obrazoch; klas kukurice a tekvicu. A možno sa od neho naučil i komunikovať s oblohou.. Všetko ostatné, čo sa môže vidieť na jeho obrazoch je originálne a iba jeho. Hajko je jedným zo vzdelanejších insitných maliarov z Kovačice (zakončil strednú stolársku školu a veľa čítal).

To, čo Hajku vyraďuje od druhých insitných maliarov nie len z Kovačice a z územia bývalej Juhoslávie ale i širšie, predstavuje jeho venovanie sa erotike, ako jednej zo základných tém svojej práce.. Insitné umenie vo svete charakterizuje detský, skoro nevinný prístup životu. Erotiky v insitnom umení ani niet, alebo je skrytá. Kohút na Hajkove obrazy "zletel" roku 1975 keď sa mladí maliar začal zaoberať erotikou ako spôsobom vyjadrovania svojho temperamentu, ale tiež i vyjadrenia citov, ktoré vlastní každý človek.

Prvá reakcia pozorovateľov zvyknutých na obraz idylického života v Kovačici Zuzany Chalupovej, jej predchodcov a nasledovateľov, istotne má žiadosť rukami zakryť oči, aby skryli zjav nahého ženského tela, scény telesnej lásky, ba i niektoré druhy sladkej vášne a egzibicionizmu na obrazoch Pavla Hajku. Ale i ten, ktorý to možno urobil (a tých je istotne málo) veľmi rýchlo posunie prsty alebo celkom odstráni ruky, aby sebe umožnil pohľad na jeden celkom nový, obrazotvorný umelecký svet, ktorý je taktiež živý a skutočný ako aj výjavy dedinských obyčajov a detských hier u iných maliarov.

Pavel Hajko maľuje explicitné scény sexu, videné alebo zamyslené, svet ľudského, často skrytého života, ktorý on dáva do stredu dianí, na lúku., poľanu, do prírody. Nahé ženské obliny všade kam sa otočíme, často prikryté v nánosoch snehu alebo zeme, dedinské víly, riečne ninfy, dievčatá, ženy v každodennej práci, alebo na prechádzky, v neobyčajných stavoch - predstavujú apoteózu ženskej krásy a tomu, kvôli čomu je ona vytvorená, sexu ako spôsobu dosiahnutia najvyššej spokojnosti, ale i spôsobu, aby sa uskutočnilo oplodnenie a tak predĺžil život - po večnosť.

Maliar preukazuje neuveriteľný zmysel pre chumoristickú grotesku, pretkanú elementami fantastiky, ktorá sa poniekedy zdá akoby bola prenesená z tvorby Salvadora Dalija, ale zväčša má originálne charakteristiky. Náchylnosť k hre, skoro k žartu, uvádza autora, aby hrdinov na svojich obrazoch dával do nemožných situácií (pozorovať porno záznamy na TV v prírode, voajerizmus všetkých druhov kde sú zaradené i zvieratá), a všade účinkuje kohút, ktorý sa vystatuje, pozoruje alebo účinkuje v sexe, kde mu je partnerom prekrásne nahé dievča, ale sprostredkovateľom je klas kukurice ako jedného zo symbolov falusa, a nejaká rozkošná tekvica.

Erotické výjavy Pavla Hajku nie sú ani v blízkosti hraníc pornografie, ktorú je veľmi ľahko prejsť ak sa zaoberáte erotikou. Naopak, Hajko preukazuje neskutočnú duchaprítomnosť a pocit pre mieru, keď pomocou detailov obrazotvornosti vytvorí demonštráciu svojej komunikácie s univerzumom. Jeho obrazy nie sú jednoduché, lebo on má zmysel pre detaily, pre rozprávku a väčšina jeho obrazov má veľa vedľajších príbehov (tak častých u japonských umelcov erotických grafík šunga z pozdného stredného storočia), takže predstavuje dobre zladené kompozície.

Pavel Hajko akoby úmyselne ukazoval svoju náchylnosť k idealizovaniu minulosti toľko prítomnú u iných kovačických maliarov. Na jeho obrazoch je mytológia, a rodná dedina, ktorú podáva je práve tá, v ktorej žije - využívajúc svoju obrazotvornosť. V tej dedinke žije aj kohút, vystatovačný panovník, dedinský hádkar, panovník ženskými telami, symbol všetkého čo je mužské, silné, erotické, životné, vplyvné. Kohút komunikuje s oblohou a osobitnými božskými prameňmi svetla, on komunikuje s nekonečným priestorom, bojuje s druhými o nadvládu, dostáva sa ku mesiacu, k vrcholu krivej veže v Pise a Eiffelovej veže v Paríži. On je všade, a bez neho sa nič nemôže, a keď sa lepšie pozrie, zistí sa, že je kohút symbolickým autoportrétom samého umelca, časťou jeho samého.

Dragan Milenković